Vojna ich očami

Barack Obama pred rokmi nazval Rusko regionálnou mocnosťou. A Rusi sa dnes snažia dokázať, že sa mýlil a že ich vplyv je oveľa väčší. Šírením dezinformácií dlhodobo „spracúvajú“ krajiny globálneho Juhu, cez rôzne kanály tam presadzujú zavádzajúci naratív o dobrom antikoloniálnom Rusku v protiklade k imperialistickému Západu.

Prečo je to dôležité? Tieto krajiny už zďaleka nie sú také bezvýznamné ako kedysi. Ak by prišlo na globálne lámanie chleba, od snahy odkročiť od dolára ako svetovej meny cez rôzne revolučné pnutia spôsobené rastúcou cenou potravín po eskaláciu vojenského konfliktu na vyššiu úroveň, tak práve to, na ktorú stranu sa priklonia tieto krajiny, môže byť rozhodujúce.

Tu v Európe nám tento rozmer často ani len nezíde na um. Tieto krajiny v našich predstavách o globálnych vzťahoch a štruktúrach stále tvoria biele miesto.

Predtým boli krajiny globálneho Juhu celkom na periférii záujmu, nanajvýš boli ihriskom proxy vojen Západu s Východom. Dnes sú síce stále na periférii sveta, nie však záujmu a vplyvu. Svet sa zmenil a my sme to nestihli vziať do úvahy.

Hra na vnímanie Ruska ako garanta antikolonializmu a boja proti imperializmu (sic!) je jednou z viacerých súčastí ruskej stratégie v globálnej aréne. Na tento motív sa odvoláva aj nedávny fašistický manifest o denacifikácii (rozumejme o genocíde ukrajinského národa) uverejnený v RIA Novosti (český preklad tu). A stavia na tom aj front informačnej vojny, ktorý sa podľa mnohých indícií presunul od nás smerom na Juh.

Aby sme nasvietili faktory ovplyvňujúce pozície Ruska v krajinách, ktoré si obvykle nevšímame, nazreli sme do regionálnej tlače naprieč planétou a hovorili sme s novinárkami a novinármi z viacerých krajín globálneho Juhu – od Thajska cez Tadžikistan po Ugandu či Nigériu. Nezískali sme síce celkový obraz, ale na rozšírenie globálnej predstavivosti to postačuje. Zistenia sme zhrnuli v tomto texte.

Zaujímalo nás, akým spôsobom ruskú vojnu reflektujú v iných častiach zemegule, ako zareagovali vlády, aké nálady prevládajú v spoločnosti, či čo hýbe tamojšími sociálnymi sieťami. Zároveň sme si s nimi zapolemizovali, ako tie postoje súvisia s pozíciou tej-ktorej krajiny v rámci globálnych mocenských štruktúr. Snaha Ruska totiž môže byť vnímaná aj ako snaha tieto štruktúry prekopať.

To môže mnohým imponovať, nezávisle od faktu, že Rusko svoje zločinné aktivity vyvíja na pozadí sna o ruskom Lebensraume (Russkij mir). Čo je priam modelový koloniálno-imperiálny projekt. Na aktuálnych sentimentoch napríklad v krajinách Afriky to však, zrejme aj vďaka efektívnej dezinformačnej vojne, veľa nemení.

„Existuje taký predpoklad, že Juh bude vždy stáť za Západom, napríklad, že bude teraz stáť proti Rusku či Číne. Ale tak to nie je. Samozrejme, zo stabilného sveta profitujeme, ale ak bude táto stabilita ohrozená, krajiny Juhu sa môžu pridať na ktorúkoľvek stranu,” hovorí ugandský novinár Hamimu Masudi.

Hamimu tak v našej debate reagoval na tunajšiu na seba sústredenú predstavu, že sa všetko točí okolo nás. Hoci aj to je v istom zmysle pravda. My v Európe totiž patríme medzi konečných poberateľov planetárnych výhod a z tejto našej pohodlnej pozície obvykle veľmi nehľadíme na záujmy a názory slabších. Teda väčšinového sveta či globálneho Juhu.

Máme automatizovanú predstavu, že svet drží s nami, so Západom či so Severom, že sa postavil za Ukrajinu, ktorú nevyprovokovane napadlo Rusko. Veď to ukázalo aj hlasovanie o rezolúcii OSN, ktorú podporilo 140 krajín zo 193, zdržalo sa necelých 40 a proti bolo len päť.

No v skutočnosti je to sčasti pozlátka. Mnohé krajiny tak spravili len naoko a doma hovoria čosi iné. Nehovoriac o tom, že sa zdržali okrem iných aj Čína s Indiou. Teda veľkí hráči.

My si však môžeme povedať, že na našej strane je medzinárodné právo aj morálka. Samozrejme, je, no vnímajú to tak aj inde? A veria vôbec, že medzinárodné právo a akási prchavá medzinárodná morálka sa týkajú aj ich? To nie je vôbec isté.

Pri podpore ruskej vojny vidno rozdiely medzi regiónmi sveta. Napríklad taká Oceánia takmer komplet, až na Vanuatu, stojí za Ukrajinou, zatiaľ čo v Afrike v tom má jasno len každá druhá krajina. A ani to nie je celkom isté.

Otvorená podpora Ruska rastie s klesajúcou kvalitou demokracie. Hoci treba jedným dychom dodať, že ide len o koreláciu, a nie nutne o príčinnú súvislosť. Pri hlbšom skúmaní sa však ukazuje, že sa na svete dosť často opakuje vzorec známy aj z domova. Z čias, keď vtedajší premiér Robert Fico na domácej scéne hovoril jedno, na európskej čosi iné.

Podobne dnes mnohé krajiny Afriky, Strednej Ameriky či Ázie robia čosi iné v zahraničí, čosi iné doma. Takým príkladom je aj Thajsko, ako nám ho opísala tamojšia novinárka Narača Patanasofon. Vláda zahlasuje za rezolúciu OSN, ale vzápätí nedovolí rozvinúť ukrajinskú vlajku pri ruskej ambasáde.

Alebo v Nigérii, kde vláda takisto hlasovala za obe rezolúcie OSN súvisiace s ruskou vojnou a podľa Philipa Jakpora síce odmieta agresiu ako formu riešenia, no Rusko nezatracuje. Používa argument, že ide o rusko-americkú vojnu a Ukrajina je len hračkou v súboji veľmocí.

Viaceré krajiny sa tvária ako neutrálne, neraz sa odvolávajú na optiku studenej vojny, keď boli mnohé súčasťou hnutia nezúčastnených. V skutočnosti však často ide o zle skrývaný odpor k Spojeným štátom a Západu. Podľa miestnych kritikov napríklad v Ugande či Thajsku sa situácia vo svete natoľko zmenila, že je to skôr tichá podpora Ruska. Kto mlčí, ten svedčí.

Motivácie krajín, aby sa stavali za Rusko, sa rôznia. Napríklad Tadžikistan, niekdajšia ruská kolónia z čias cárskeho Ruska a neskôr Sovietskeho zväzu, sa obáva deportácie miliónov tadžických migrantov z Ruska. Tí by mohli podľa tadžickej novinárky Anory Sarkorovej spôsobiť v krajine kolaps.

Inde, napríklad v Ugande, za tým môžu byť podľa tamojšej novinárky Dicty Asiimweovej napríklad priateľské importy zbraní, keď im ich Rusi poskytujú vo formáte „bez otázok“.

A zvláštnu záľubu v Rusku majú tí, ktorým odpor k demokracii koluje v krvi, a to aj odhliadnuc od čistokrvných diktatúr, ako sú Eritrea či Sýria. Príkladom je napríklad aj Thajsko, kde sa vláda dostala k moci pučom a neskôr zmanipulovanými voľbami. Panuje obava, že keby sa vláda postavila na stranu práva, miestni by mohli chcieť, aby sa tak postavila aj k vlastnej ceste k moci.

Súčasné usporiadanie sveta má veľké nedostatky. My, ktorí sme v pozícii konečných poberateľov planetárnych výhod, to veľmi nevnímame. No iní áno. A vnímajú aj to, že my to nevnímame – hoci nás na globálnu nerovnosť upozorňujú čoraz naliehavejšie.

Obrazovkami svojich smartfónov sa na nás pozerajú a svojím politickým správaním reagujú v reálnom čase. My si ich síce nevšímame, veď kto by sa zaujímal o „rozvojové krajiny“ či „krajiny tretieho sveta“, Rusi však áno. Prostredníctvom sociálnych sietí a médií roky oživovali staré antikoloniálne vzorce v mysliach tamojšieho publika a mocipánov a dnes bežia na plné obrátky.

Nemajú problém uspieť ani s ostrou kritikou Spojených štátov za pokrytectvo v medzinárodných vzťahoch, ktorá je na ideu nového poriadku naviazaná. Napokon, netreba na to veľa.

Napríklad americká požiadavka začať vyšetrovanie Putina a ľudí okolo neho pred tribunálom medzinárodného trestného súdu znie fajn do momentu, kým si uvedomíme, že sami Američania sa z jeho jurisdikcie vyčleňujú. To sa ťažko obhajuje.

Alebo sankcie uvalené na Zimbabwe a vynechané pri Ugande, ktorá je v takej istej situácii v bledomodrom. Ibaže v Ugande sú záujmy.

Ľudia v krajinách globálneho Juhu toto svoje druho- až treťoligové postavenie vnímajú. Aj to naše prvoligové. A ich politici načúvajú. To my sme tí hluchí, ktorí ich volanie ignorujú. A Rusi (zdanlivo) nie.

Hybridná svetová vojna má však aj tienistejšie stránky než dokonalé absurdum, keď je nositeľom antikolonialistického a antiimperialistického diskurzu imperialistické Rusko s vlastnou koloniálnou minulosťou a postkoloniálnou prítomnosťou v Strednej Ázii či na Kaukaze.

Tou perspektívou je hlad a z neho vyplývajúce sociálne pnutia, ktoré v ére globalizovaného sveta prinútia k pohybu milióny ľudí naprieč kontinentmi a medzi nimi.

A aby toho nebolo málo, Ruskom vítanému rozvratu prajú aj globálne výzvy, ako je napríklad zmena klímy, ktorá práve na Juh udiera silnejšie. Čo si my, mimochodom, opätovne nevšímame.

Obdivovatelia Ruska a jeho veľkých plánov na globálnom Juhu sú, samozrejme, vedľa, podobne ako tunajší Putinovi fanúšikovia. Nemajú ani len predstavu, čo si pre nich rusko-čínsky tandem pripravil.

Logika je neúprosná, je to proti americkému imperializmu = je to dobré pre nás. Pritom nemôžu byť ďalej od pravdy.

Predstavu o ruskej ochote zneužívať ľudí z Juhu ako nástroj hybridnej vojny sme videli aj na jeseň. Lukašenko s tichou podporou Kremľa bez váhania nahnal tisíce Iračanov na našu východnú hranicu. Aby nás podrobili strestestu. Je možné, že ruskou vojnou na Ukrajine sa z ich strany začalo ďalšie dejstvo.

Predstavy globálneho Juhu o mesiášoch z Ruska či Číny sú pritom mimoriadne naivné. Rusko ani Čína predsa vôbec nehovoria o takých zmenách, ktoré by mohli ubrať z ich enormného podielu na globálnej moci v prospech slabších.

To pŕŕ. Ani svojho výsadného postavenia a záujmov sa nehodlajú vzdať. Skôr naopak.

Kremeľ hrá vabank, mnohé mu nevyšlo, podpora Číny by tiež zrejme bola vrelšia, keby sa ruská vojna nenatiahla. Je však možné, že sa vstupom do ďalšej hybridnej fázy, keď sa odkryjú jej zbrane – hlad a migrácia – ukáže, na čom vlastne sme. Ide totiž o čas, nie nutne o peniaze.

Spomeňme si, ako nás v roku 2015 a 2016 takmer „rozobrali“ slabé dva milióny ľudí. A teraz si predstavme, že by sa ich na sever vybralo násobne toľko.

Samozrejme, poučili sme sa a máme nastavené určité postupy. No postpandemická vyčerpanosť, rastúca inflácia i saturácia utečencami z Ukrajiny vytvára výbušnú zmes aj v Európe. A s tým môžu Rusi vo svojich stratégiách počítať. Nie naisto, ale rámcovo áno.

Akceptovať ruské reči o novom svetovom poriadku a vyšších, priam vznešených cieľoch ich ťažení by nebolo správne. Napokon, zase raz na seba preberajú mesiášsku rolu, ktorá im tak sedí. Rolu záchrancov kresťanstva a všetkých slabších, reprízu ich predošlých pokusov, napríklad za Sovietskeho zväzu, reprízu, v ktorej sú obyvatelia globálneho Juhu zase raz len pešiakmi.

No prehliadať by sme to nemali. Už len preto, aby sme nezaspali vo vlastnej samoľúbosti, v našej predstave o sebe ako tých apriori dobrých a „v pohode“. Aby sme si konečne všimli, že svet je predsa len širší a nerovnejší (v náš prospech).

Nepovšimnuté čriepky mozaiky z globálneho Juhu nám tak odrazu začnú dávať zmysel. Aj na hrozbu ruského fašizmu dokážeme reagovať efektívnejšie.

Negatívne vnímanie Ruska v Kostarike neskôr podčiarkli aj hekerské útoky rusky hovoriacej skupiny “Conti”. Prvý útok prišiel v apríli a neskôr sa útoky opakovali.

V apríli sa hekeri nabúrali priamo do štátneho digitálneho systému a požadovali desiatky miliónov dolárov v kryptomenách za to, že nezverejnia citlivé a dôležité informácie. Pri ďalšom útoku v júni zas musela vláda dočasne odstaviť prístup k mnohým zdravotníckym službám a napríklad učitelia sa nemohli načas dostať k výplatám.

Hoci medzi ruskou vojnou na Ukrajine a hekerskými útokmi nie je súvislosť, užívateľom sociálnych sietí to nebráni v tom, aby ich spájali. Kybernetické útoky tak negatívne ovplyvnili postoje Kostaričanov k Rusku, ktoré už beztak neboli práve kladné. Negatívny obraz Ruska medzi obyvateľmi Kostariky sa iba upevnil.

V takomto zjednodušujúcom negatívnom obraze sa však strácajú tí, ktorí aj v Rusku proti vojne čosi robia. O nich a ich aktivitách sa totiž Kostaričania z najsledovanejších médií veľmi nedozvedia.

V očiach Kostaričanov sa ruská vojna spája predovšetkým s obavami. Obzvlášť v ekonomickej oblasti, ktorej vývoj má priame dopady na ich každodenné životy. Našinci dnes na vlastnej koži pociťujú rastúce ceny všetkého. Od pohonných látok, cez obilie na kŕmenie dobytka, po hnojivá pre poľnohospodárstvo.

Najmä ceny pohonných hmôt, ktoré rastú do rekordných výšok, postavil ľudí do pozoru. Vládne totiž presvedčenie, že ak narastú ceny benzínu, všetko ďalšie bude rásť tiež. Ak zdražie palivo, zdražie aj jedlo. Ľudia tak na vlastnej koži cítia dopady vojny a za vinu to kladú Rusku.

Nesmieme tiež zabúdať, že krajina sa ešte dosiaľ nevyvstrábila z ekonomických dôsledkov pandémie. Berúc toto všetko do úvahy možno povedať, že vojna zhoršuje naťahajúcu sa socioekonomickú krízu.

Napríklad si predstavte si, že ste rodina, ktorá počas pandémie koronavírusu odkladala výmenu auta, nákup nových spotrebičov, dovolenku a podobne. Namiesto zlepšenia ekonomickej situácie dnes ľudia svoje plány opätovne odsúvajú - tentokrát kvôli dopadom, ktoré prináša ruská vojna na Ukrajine.

Vo výsledku tak neistota, ktorú vytvorila vojna, znamená, že spotrebitelia aj podnikatelia majú tendenciu redukovať svoju budúcu spotrebu a investičné plány. To má priame negatívne dopady na ekonomiku krajiny ako celku. Ruská vojna tak významne vplýva na životnú úroveň ľudí ďaleko za hranicami samotnej Ukrajiny.

A napokon, vojna prispela k vyššej miere emocionálnej neistoty u ľudí. Aj v Kostarike. Obrazy nespravodlivej a desivej vojny negatívne ovplyvnili nálady kostarickej populácie, ktorá sa často cíti bezmocná zoči-voči agresii, aj keď sa deje na druhej strane Zemegule. Ľudia majú pocit, že sa ocitáme na okraji jadrovej vojny, čo ďalej prispieva ku kolektívnej úzkosti a neistote, ktorá sa žiaľ neskončila spolu s pandémiou, ako sme sa mylne domnievali.

Aj preto pri debate o ruskej vojne na Ukrajine predseda vlády opakuje, že Thajsko má zostať neutrálne a na medzinárodnej scéne má stáť kdesi medzi. O to prekvapivejšie preto bolo, keď sa naše kráľovstvo v marci pripojilo k 140 krajinám sveta, ktoré na pôde OSN odsúdili ruský útok a žiadali stiahnutie jeho armády z Ukrajiny. Akoby sme niečo iné hovorili smerom von, k medzinárodnému spoločenstvu, a čosi iné doma pre vlastné publikum.

Keď som sa napríklad v tom čase ako novinárka pohybovala v okolí ruského veľvyslanectva, videla som, ako polícia zakázala demonštrantom demonštrovať s rozvinutou ukrajinskou vlajkou. Pritom tá len mala symbolizovať hrdosť Ukrajincov na ich krajinu. Úrady sa dokonca snažili demonštrantov odhovoriť aj od pokojných protestov proti ruskej agresii.

Ruská vojna našu spoločnosť do istej miery rozdeľuje. Niektorí hovoria, že na vine je NATO, pretože rozširuje svoj vplyv o krajiny, ktoré susedia s Ruskom. Iní odsudzujú Rusko predovšetkým za konkrétne zločiny, ktoré na Ukrajine pácha. No najsmutnejší pohľad ponúkajú tí, ktorí otvorene podporujú Vladimíra Putina a jeho rozhodnutie rozpútať chaos.

Pre mnohých Thajčanov je pritom zarážajúce, ako sa k vojne stavajú niektoré intelektuálne elity. Napríklad taký významný exilový akademik Somsak Jeamteerasakul. Ten musel po prevrate v roku 2014 opustiť krajinu, no teraz hovorí, že thajská vláda koná správne, keď sa neprikláňa na žiadnu stranu. To, že práve takáto vplyvná osobnosť vlastne akceptuje zničujúce dopady vojny, je prekvapivé a šokujúce zároveň.

Bežní ľudia sa o vojnu veľmi nezaujímajú. Najpopulárnejšou platformou, na ktorej Thajčania vyhľadávajú správy, je Twitter. Od prvých dní invázie sa však v tunajšom informačnom prostredí darilo predovšetkým správam s hashtagom o thajských celebritách.

Domnievam sa, že to opäť súvisí so štátnym prevratom v roku 2014 a ďalším vývojom - napríklad zmanipulovanými voľbami. Ľudia tak od istej doby začali správy z politiky ignorovať. Vyhýbajú sa im, považujú ich za depresívne a plné beznádeje.

Zaujímavý je pritom pohľad na to, ako rozdielne o téme informujú štátne a ako nezávislé médiá. V tých štátnych nájdete predovšetkým nudné, sterilné správy o dennom vývoji, novinári sa nepýtajú na postoje vlastnej vlády, namiesto toho hovoria len o účasti tej či onej krajiny.

Nezávislé médiá zas denne prinášajú hlasy ľudí, ktorých vojna zasiahla. Spočiatku aj vrátane ruských turistov, ktorí v úvode konfliktu kvôli sankciám Západu odrazu zostali v Thajsku odstrihnutí od financií. No ich výtlak je len malý.

Thajský kabinet sa celkovo do globálnych konfliktov veľmi nezapája a radšej než by šiel do sporu, je ticho, nevyjadrí sa. Vláda sa ani teraz nechystá reagovať a hovoriť o určitých faktoch začne iba ak na ňu verejnosť vyvinie dostatočný tlak.

Tak ako pri iných globálnych politických udalostiach sa preto k téme vyjadrujú predovšetkým verejne známe osobnosti a ľudia ich postoje preberajú v závislosti od tábora, ku ktorému sa prikláňajú.

A ich názory na vojnu na Ukrajine sa naozaj líšia. Mnohí ľudia tiež nie sú presvedčení o potrebe nasledovať to, čo nazývajú mainstreamom. A neraz sa tiež netaja ani odmietaním západných globálnych postojov.

Faktom však je, že tým, čo spája väčšinu našincov aj vládu, je snaha zostať neutrálnymi alebo rovno problém zamiesť pod koberec a nevšímať si ho. Zrejme máme pocit, že nám stačí chaotická politická situácia v našej vlastnej krajine.

Hoci si Afričania vybojovali nezávislosť pred viac než 50 rokmi, systémy, štruktúry a vzorce koloniálnej moci žijú aj dnes. Vidieť to môžeme napríklad na obchodných a klimatických politikách, ale aj na neférových praktikách umožňujúcich vysávať bohatstvo z kontinentu. Vrátane daňových únikov cez daňové raje či budovanie dlhovej závislosti Afričanov od vyspelých západných krajín. Aj so západnými podmienkami a záujmami.

V kontexte toho preto neprekvapuje postoj afrických štátov na Valnom zhromaždení OSN, kde sa rokovalo o odsúdení ruskej agresie na Ukrajine. Mnohé krajiny Afriky sa vtedy zdržali, niektoré boli dokonca proti rezolúcii.
Dôležité je tiež dodať, že aj z tých štátov, ktoré na medzinárodnej pôde ruský útok odsúdili, tak zrejme viaceré urobili v obave, že by stranením Rusku mohli stratiť viac. Napríklad povzbudiť autokratické režimy v Afrike.

Zrejme najdôležitejšou príčinou podpory rezolúcie však nebola podpora Západu, ale snaha postupovať v súlade s normou o nezasahovaní. Tým, že sa spolu so Západom postavili za Ukrajinu, dávajú na vedomie, že nebudú podobné správanie akceptovať ani západným mocnostiam.

Väčšina z týchto štátov, ako napríklad Keňa alebo Senegal, sú dnes etablované demokracie. A ak by sa spriahli s imperiálnou mocnosťou a nevystavili by kritike jej útok na suverénnu krajinu, bolo by to zradou všetkého ich doterajšieho úsilia a rozvoja.

Ešte raz sa pristavím v minulosti - pri období, kedy Európa skoncovala s koloniálnou okupáciou Afriky. V diskusii na túto tému totiž často nezaznieva fakt, že jej stiahnutie z dŕžav na kontinente nebolo dobrou vôľou Západu.

Sila antikoloniálnych hnutí naprieč Európou síce mohla byť kľúčom k zmene, no hlavným dôvodom bolo to, že Európa bola skrátka vyčerpaná vlastným vojnami. Musela sa sústrediť na bránenie koloniálnej expanzii Nemecka pod vedením Adolfa Hitlera. A to Afrike prinieslo slobodu.

Zrejme to tak v Európe nevnímate, ale dedičstvo európskeho kolonializmu na africkom kontinente je u nás stále živé a má ničivé dôsledky. Príkladom sú nespravodlivo nastavené hospodárske politiky v rámci globálneho obchodu aj dopady na geopolitiku.

Spýtajte sa bežného Afričana, ale hoci aj experta, ak chcete odborný názor, prečo v Konžskej demokratickej republike stále prebieha vojna samej so sebou? Prečo sa v Mali alebo v Čade nedávno uskutočnili prevraty? Čo umožnilo genocídu v Rwande?

Pravdepodobne ukáže prstom na niektorú z krajín Západu, snažiacu sa ovplyvňovať dianie. Pravdou je, že vzorce moci, ktoré tu zostali aj po ukončení koloniálnej éry v 60. rokoch minulého storočia, naďalej slúžia k vysávaniu bohatstva alebo ovplyvňovaniu politiky, náboženstva či dokonca kultúr.

Určitým spôsobom tak táto poľutovaniahodná ruská vojna na Ukrajine stavia mnohých Afričanov do vnútorného konfliktu. S dilemou, či ten konflikt v konečnom dôsledku nemôže byť pre Afriku plusom - podobne ako to bolo v prípade druhej svetovej vojny. A či táto vojna náhodou nie je len návratom zlej karmy, ktorú si Európa svojim správaním vyslúžila.

Európa si tak podľa nich bude môcť konečne uvedomiť to, čo opisuje tradičná africká filozofia “Ubuntu”. Tú môžeme voľne opísať slovami „tvoje bytie závisí od môjho bytia“ alebo „sme všetci na jednej lodi“.

Rusko má v krajine aj dnes veľmi silné postavenie. Kremeľ je dodnes hlavným garantom bezpečnosti súčasného režimu, vďaka čomu Tadžikistanu už 30 rokov vládne prezident Emomali Rachmon.

Okrem toho má však Rusko na Dušanbe - to je naše hlavné mesto - veľmi silnú páku. Sú ňou státisíce až milióny Tadžikov, ktorí pracujú v Rusku. Ak by ich z Ruska hromadne vykázali, mohlo by to v krajine vyvolať vážne sociálne nepokoje či dokonca kolaps.

Tadžické úrady sa tiež obávajú, ako krajinu ovplyvnia západné sankcie voči Rusku. Stovky zatvorených firiem totiž znamenajú, že tisíce Tadžikov prídu o zamestnanie a dôležitý príjem. Budú sa tak musieť vrátiť domov, kde ich nečaká nič - žiadna práca, peniaze ani perspektíva. „Som na strane Ruska. Táto krajina prijala milióny migrantov a dala im možnosť zárobku. Chceme mier, pretože je pre nás výhodný,“ hovorí jeden z migrantov Azim Bachtijerov.

Pozrime sa teraz aj na druhú stranu mince - prečo si vlastne Dušanbe nemôže pohnevať Západ, najmä Spojené štáty? Ak by sme otvorene podporili Moskvu, krajinu by čakali sankcie a medzinárodná izolácia. Západ by mohol stopnúť granty, úvery, rôzne sociálne a humanitárne projekty. To je aj dôvod, prečo sa neponáhľame s uznaním anexie Krymu či nezávislosti Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky.

A tak, ako sú rozpoltené oficiálne úrady, sú neraz protikladné aj názory bežných ľudí. Na dokreslenie situácie treba spomenúť, že v Tadžikistane úrady kritizovať nemôžete. Je to zakázané. Za kritické komentáre na sociálnych sieťach už režim na nepodmienečné tresty odsúdil niekoľko desiatok obyvateľov. Preto si ľudia témy, o ktorých budú diskutovať, starostlivo vyberajú.
 Debatovať o vojne na Ukrajine však zatiaľ zakázané nie je. A práve táto téma rozdelila spoločnosť na dva nezmieriteľné tábory – zástancov a odporcov Ruska, resp. Ukrajiny. Viac ľudí však stojí na strane Kremľa.

Aj to má svoje vysvetlenie. Časť Tadžikov dodnes nostalgicky spomína na sovietske časy. Hoci sme boli jednou z nachudobnejších sovietskych republík, po rozpade Sovietskeho zväzu sa nám výrazne pohoršilo. Prišla občianska vojna, chudoba, sociálne nerovnosti, vysoká nezamestnanosť a migrácia.

To všetko sú dôvody, prečo mnohí Tadžici túžia po návrate sovietskych čias. Dokonca aj tí, ktorí ZSSR nezažili. Podporujú plány Putina obnoviť podobu sovietskeho impéria, ktoré sa zrútilo začiatkom 90. rokov minulého storočia.

Drvivá väčšina obyvateľov Tadžikistanu pritom sleduje len ruské médiá. Tadžici získavajú informácie o svete prevažne z nich, dokonca aj o tom, čo sa deje v ich vlastnom štáte. Nečudo preto, že mnohí úprimne veria, že Putin na Ukrajine chráni práva ruskojazyčného obyvateľstva a že je krajina v područí nacistov.

Udalosti na Ukrajine rozhádali mnohé rodiny. “Môj brat si myslí, že Tadžici by mali byť Rusom vďační za to, že v ich krajine môžu zarábať. Akoby nechcel pochopiť, že peniaze im nikto nedaruje, ale dostanú ich za svoju prácu. Veľmi sme sa pohádali, a tak som ho zablokoval,” hovorí Parviz Mamadšojev, používateľ sociálnych sietí. Všimol si pritom, že mu brat na jeho argumenty neodpovedal vlastnými slovami, Lale naučenými frázami z propagandistických ruských televíznych diskusií”.

Tadžický občiansky aktivista Vajsiddin Odinajev pripomína, že väčšina obyvateľov je pod vplyvom ruskej propagandy. A ľudia stoja na strane Moskvy aj napriek tomu, že Rusko je zodpovedné za to, že počas tadžickej občianskej vojny v 90-tych rokoch zomreli stovky tisíc ľudí.

“Hrubé porušovanie ľudských práv v Tadžikistane a absolútna svojvôľa úradov je výsledkom vojenskej podpory zo strany Moskvy. Je možné na to zabudnúť alebo odpustiť? Už počujem ich rovnaké odpovede - naučené texty ruských propagandistov. Konflikt ospravedlňujú inými vojnami vedeným Spojenými štátmi v Afganistane, Iraku a Juhoslávii,” povedal Odinajev.

Tadžici sympatizujú s obeťami vojny. Niektorí si však myslia, že na vine je ukrajinský líder Volodymyr Zelenskyj a jeho nepoddajnosť. Veria, že prezident Putin nemal inú možnosť, než použiť silu. Iní zas vnímajú, že pred touto vojnou Rusko robilo agresívnu politiku aj v Tadžikistane, Gruzínsku, Moldavsku, Kazachstane či Afganistane.

„Putinovi priaznivci považujú Ukrajinu za de facto ruské územie. Myslia si, že Putin má právo zbaviť ju tých, ktorí sa jej snažia zmocniť. Vinu zvaľujú na USA a Západ, ktorí podľa nich vyvolali ozbrojený konflikt a dovolili si hovoriť s Ruskom z pozície sily,“ približuje názory mnohých Tadžikov Chušom Guliam, redaktor informačného portálu Pomere.info, ktorý zanalyzoval stovky komentárov používateľov na sociálnych sieťach.

Prejavy masovej solidarity Európy a USA voči Ukrajine pripomenuli mnohým tadžickým občanom udalosti v Afganistane, Iraku, Líbyi, Sýrii. A tiež úlohu, ktorú v nich zohrali Spojené štáty a krajiny Západu. Všimli si tiež, že postoj k afganským, sýrskym a irackým utečencom sa líšil od toho, ako sa západné krajiny teraz správajú k ukrajinským občanom.

V minulosti sme rozhodne nevideli toľkú srdečnosť a spolupatričnosť, akú Európania prejavujú k Ukrajincom. Mnohí našinci to považujú za používanie dvojakého metra. „Na vlastné oči som videla Sýrčanov, Afgancov, Arabov a pamätám si, ako sa k nim správali. Dnešný postoj k Ukrajincom je iný,“ zdôrazňuje aktívna používateľka sociálnej siete Marodbacht Sultonovová.

Väčšina obyvateľov Tadžikistanu je na strane Putina. Jeho popularita patrí k najvyšším spomedzi štátov Strednej Ázie. Pre týchto ľudí bol pohľad Kremľa vždy správny. Spomedzi bývalých republík Sovietskeho zväzu sú najproruskejšími Arménsko a Tadžikistan.

Salim Sultonzoda, člen predstavenstva Asociácie slobodných mysliteľov Tadžikistanu pripomína, že negatívne sa k Spojeným štátom a západným krajinám stavia aj tadžická mládež. Západ obviňujú zo zabíjania moslimov v Sýrii, Iraku či Afganistane.

Sultonzoda zo šírenia týchto myšlienok viní ruské médiá. “Ruská tlač predsa nebude hovoriť o tom, že jej krajina sa začiatkom 90. rokov minulého storočia aktívne zúčastnila na občianskej vojne v Tadžikistane. Ak sa pozrieme na históriu našej krajiny, tak za posledných sto rokov všetky vraždy spáchali ‚otcovia‘ dnešnej ruskej armády,” dodáva.

Podľa ďalšieho aktivistu - Muzaffada Imomdoda - Putin akoby Tadžikov zhypnotizoval. A jeho obraz sa mnohým očividne páči. “Napríklad jeho nahý trup na poľovačke alebo hrubé vyjadrovanie sa na niekoho adresu. Slabý vždy túži po sile,” dopĺňa. Ľudia sa pritom podľa neho nezamýšľajú nad tým, že v právnom štáte by si polícia nikdy nedovolila roztrhnúť migrantovi pas ani neumožnila tadžickej tajnej službe unášať svojich občanov z Ruska, vysvetľuje.

Ľudia podľa neho žili desiatky až stovky rokov v podmienkach tvrdej diktatúry a totálnej neslobody. Pre mnohých bývalých sovietskych občanov boli zákazy, cenzúra a porušovanie základných ľudských práv normou. A slobodu nepoznali ani dlho predtým. “Ľudia nepoznajú chuť slobody. Je to psychológia nevoľníkov.”

Ľudia na tom podľa neho nevidia nič odsúdeniahodné, nesprávne, obludné ani nespravodlivé. “To je problém ľudí a ich vnímania tej či onej situácie. Ľudia si zvykli na tvrdú päsť a neľútostnú moc.”
Vysvetľuje, že charakteristickou črtou bývalých sovietskych občanov je nedostatok kritického myslenia. Nielenže ho v nás nerozvíjali, ale všetkými prostriedkami potláčali akúkoľvek túžbu analyzovať situácie. Tadžickým občanom ani na um nepríde, že by sa s odchodom Putina mohol život zlepšiť.

Toto je súčasné nastavenie tadžickej spoločnosti - narozdiel od ukrajinskej alebo gruzínskej, ktorá je liberálnejšia a slobodnejšia. Nevoľníctvo tam nezapustilo také hlboké korene ako v Tadžikistane. Sloboda je proces. Je to dlhá práca so sebou samým a svojimi návykmi nevoľníka.