Zdravie a klíma

Vypočuje si rozhovor v podcastovej verzii tu. 

Už ste sa niekedy zamysleli nad tým, ako na našu psychiku vplýva klimatická zmena? V našich končinách v súvislosti s dopadmi klimatickej krízy väčšinou počujeme len správy, ktoré sú nám vzdialené. Čo ale prežíva človek, ktorému zaplavilo dom a čo sa deje práve s ľuďmi, ktorí sa o tom dozvedia? Prečo nevieme pracovať s negatívnymi emóciami a skutočne musíme zažiť traumu, ktorá nás prinúti k zmene? Na tieto a iné otázky nám odpovedala psychologička, členka iniciatívy Znepokojené matky a zakladateľka iniciatívy Psycho za klímu Miroslava Šudila Žilinská, ktorá zároveň pôsobí na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV.

Čím to je, že človek zažíva pocity smútku až straty pri pohľade na zničenú prírodu? Aké procesy v nás v takých momentoch prebiehajú?

V psychológii aj environmentálnej filozofii sa pracuje s konceptom akejsi nostalgie. Existuje aj špecifický pojem solastalgia, čo je smútok za miestom, ktoré je nejakým spôsobom zmenené a mali sme naň hlbokú citovú väzbu. Mnohí si vieme spomenúť na situácie, kedy sme prechádzali cez známe miesta a všimli sme si ich zmenu k horšiemu, čo v nás vyvolalo negatívnu emotívnu reakciu. Môže ísť napríklad o malú dedinu, v ktorej sme vyrastali a časom sa zmenila. Alebo miesto v prírode, ktoré sa viazalo na nejaké naše hobby, alebo tvorilo dôležitú súčasť našej identity. Narušenie tohto miesta v nás rezonuje viacerými spôsobmi, môžeme sa napríklad cítiť zradení spoločnosťou, ktorá to miesto zdevastovala. Alebo ak ide o situáciu, kde bolo miesto zničené napríklad vplyvom prírodnej katastrofy, tak môžeme pociťovať bezmocnosť. Zoči-voči prírodným živlom sa môžeme samých seba spytovať, akí sme malí.

Keď som si čítala o téme vplyvov klimatickej zmeny na psychiku človeka, tak som sa často stretávala s pojmom klimatický žiaľ. Vedeli by ste opísať, čo pri ňom prežívame?

V prvom rade je to naozaj hlboký smútok, až žiaľ. Ale to nie je jediný pojem, ktorý opisuje čo prežívame, keď sme svedkami priamych alebo nepriamych udalostí a dopadov klimatickej zmeny na náš život. Vieme, že spektrum prežívania je oveľa širšie. Pohybuje sa od často spomínanej eko úzkosti až po stres, traumatické prežívanie, hnev a pocity viny. To všetko sa strieda naprieč ľuďmi. Aj v rámci samých seba si môžeme uvedomiť, že prechádzame rôznymi fázami a rôznymi emóciami práve v kontexte klimatickej krízy.

Vymenovali ste naše emócie, ale zaujímavé sú aj naše reakcie na ne. Napríklad som si všimla, že keď ľudia prežívajú bezmocnosť, strach alebo hnev, pýtajú sa napríklad, čo s tým majú oni spoločné a tvrdia, že to nie je ich starosť. Alebo sa okamžite začnú brániť, pričom na nich nikto neútočí ani ich nikto priamo neobviňuje. Prečo takto reagujeme?

Pre pochopenie týchto reakcií je potrebné si uvedomiť, že v našej spoločnosti sa akékoľvek negatívne prežívanie vätšinou nenosí. Je to niečo, čo si nesieme ešte z výchovy hlboko v sebe. Prejavy hnevu a plaču sú u detí zastavované a ich rodičia sa boja odsúdenia okolia a toho, že ich dieťa bude považované za nevychované keď kričí, plače alebo sa niečoho dožaduje. V našej spoločnosti jednoducho nie sú z rôznych dôvodov vítané negatívne emócie a keď sme potom v dospelosti ich svedkami, tak nevieme, ako na ne reagovať.

Nevieme na ne reagovať, keď ich prežíva niekto druhý, nevieme sa naladiť na empatickú vlnu a emóciu si vzťahujeme na seba, aj keď sa nás vôbec nemusí týkať. Zároveň ich ale nevieme spracúvať ani sami v sebe a hľadáme rôzne cesty, ako sa ich zbaviť, ako ich zľahčovať a ujsť pred nimi. Preto je veľmi dôležité hovoriť o tom, že negatívne emócie tu sú a že sú prirodzenou súčasťou prežívania. Každá emócia má význam, každá má svoju funkciu. Vznikli evolučne a majú v našich životoch zmysel. Musíme sa s nimi naučiť žiť a prijať, že ich prežívajú aj ostatní ľudia.

V našich reakciách v kontexte klimatickej krízy figurujú aj takzvané morálne odpustky. Čo si pod tým mám predstaviť?

Väčšina z nás sa snaží žiť tak, aby sme mali o sebe dobrý sebaobraz a tiež predsa nechceme nikomu uškodiť. Zrazu však príde informácia o klimatickej zmene a o tom, že sme za ňu vlastne všetci zodpovední. Táto informácia sa stretáva v konflikte s naším vlastným sebaobrazom a my sa uchyľuje k rôznym obranným mechanizmom. Jedným z nich je aj morálny odpustok. Hovoríme napríklad, že my predsa nerobíme toľko zlého, nechodíme tak často autom. Samozrejme, tieto tvrdenia aj môžu byť založené na pravde, veď mnohí z nás vedome nepáchajú škody a zároveň sme súčasťou systému, v ktorom musíme fungovať. Keď je v regióne riedka autobusová doprava, ide o systémovú otázku.

Morálny odpustok ale je, keď síce urobíme niečo navyše, ale už v ostatných oblastiach, kde je priestor na zlepšenie, už takí ochotní nie sme. Neochota k zmenám a morálne odpustky sú prirodzenými ľudskými tendenciami a tiež si nemyslím, že by sme mali teraz smerovať ku vzájomnému obviňovaniu. Otázka je, či vieme nazrieť aj za ne a priznať si, kde si robíme úľavy. Zamyslieť sa nad vlastným životom vo väčšej komplexnosti a nepopierať ani nezľahčovať realitu, čo sú len ďalšie z mnohých obranných mechanizmov.

Ako by mala teda vyzerať ideálna reakcia?

Ideálna reakcia je podľa mňa taká, ktorá sa neuzatvára. Je otvorená tomu, že situácia s klimatickou zmenou sa bude v našom živote vyvíjať. Tiež si myslím, že je dôležité akceptovať aj svoju nedokonalosť a zároveň si zachovať perspektívu o tom, že pokiaľ to bude možné, tak sa chcem posúvať ďalej. Nechcem popierať realitu sveta, chcem pracovať na lepšej budúcnosti v rámci medzí, ktoré mám – ktoré máme my všetci.

Ak by ste mali pomenovať skupiny ľudí, ktorí sú z hľadiska dopadov klimatickej zmeny na psychické zdravie najzraniteľnejší, ktoré by to boli?

Téma dopadov klimatickej zmeny na duševné zdravie je v psychologickom výskume pomerne nová. Sú práce, ktoré spomínali detí, mladých ľudí, ale aj seniorov. V prípade detí a mladých ľudí ide o ich budúcnosť. Zároveň to dáva pomerne ťažkú skúšku ich zvládacím zručnostiam, ktoré nadobúdame celý život. Ešte nemajú toľko skúseností, aby mohli aplikovať toľko stratégií, ako niekto v zrelom veku. Seniori boli označení ako pomerne zraniteľná skupina aj v tom kontexte, že ich vek je vekom zhodnocovania vlastného života. Seniori a seniorky čelia tomu, že existujú škody, ktoré napáchali aj ich generácie, čo je ťažké pre prípravu na odchod z tohto sveta. Hovorí sa aj o zvýšenej záťaži na duševné zdravie rodičov, obzvlášť matiek, tam ide o strach o ďalšiu generáciu a o ich vlastné deti.

No a samozrejme ľudia, ktorí už teraz majú málo zdrojov na vysporiadanie sa s nástrahami a dopadmi klimatickej zmeny. Ich ekonomický, sociálny alebo psychologický stav sa priamo odráža na ich zraniteľnosti. Napríklad ľudia, ktorí už teraz trpia nejakým duševným ochorením, ktoré sa môže vplyvom vysokých teplôt zhoršiť. Málo sa hovorí o tom, že mnohé psychiatrické lieky interagujú s vysokými teplotami. Všetci títo ľudia môžu horšie znášať horúčavy, pretože u nich už je prítomná predispozícia k zraniteľnosti. Takže pri otázke, akí ľudia sú najviac zasiahnutí klimatickou zmenou, nie je úplne na mieste stereotypná odpoveď, že iba tí mladí. Musíme ako spoločnosť vedieť povedať, ktoré sú už dnes zraniteľné komunity z hľadiska nedostatku zdrojov a nedostatku príležitostí.  

Nedávno som videla, ako sa po dlhotrvajúcich dažďoch vyliala voda z koryta Váhu a ľuďom zaplavilo domovy, vnútri chodili po členky vo vode. Ako by ste opísali psychologické procesy, ktoré sa dejú v priamo zasiahnutom človeku?

Vieme, že pri situácii priameho dopadu prírodnej katastrofy alebo klimatickej krízy vzniká veľká záťaž na fyzické aj psychické zdravie človeka. Ľudia sú v akútnom strese, ktorý často trvá mnoho dní, týždňov a mesiacov. Ocitáme sa v situácii, ktorá nie je pre nás bežná, kedy čelíme vlastnej smrteľnosti a zraniteľnosti. Veci, ktoré sme považovali v našom živote za garantované, už také nie sú. Rovnako sa rúcajú presvedčenia, prostredníctvom ktorých dúfame a veríme, že svet je bezpečné miesto a že zlé veci sa dejú len zlým ľuďom a že nám sa to zlé nikdy nemôže stať.

Týmto presvedčeniam sa hovorí aj ilúzie bezpečnosti, ktoré čiastočne potrebujeme, aby sme boli ráno ochotní vstať z postele a vykročiť z domu. Ale stále sú to ilúzie a nikto nám negarantuje, že sa nám nestane nič zlé. Stretnutie s priamymi dopadmi klimatickej krízy túto ilúziu vymaže, čo môže byť traumatizujúce. Aj keď ľudia možno nezažijú priame dopady v zmysle, že by niekto z ich rodiny utrpel fyzickú ujmu, predsa len sa ocitnú vo veľmi blízkom kontakte s vlastnou smrteľnosťou. Takýto človek môže pociťovať aj dlhotrvajúci strach, pretože už nemôže povedať, že svet je bezpečné miesto – na vlastné oči sa o tom presvedčil. Môže tiež zažívať dôsledky dlhodobého stresu, ktoré následne ústia aj do rôznych depresívnych stavov. Napríklad v komunitách, ktoré sú zasiahnuté prírodnými katastrofami, boli zaznamenané aj zvýšené riziká suicidálneho správania, užívania návykových látok a rôzneho antisociálneho správania.

A čo prežíva človek, ktorý nie je priamo zasiahnutý a situáciu len zvonka pozoruje?  

Už sme spomínali rôzne emócie žiaľu alebo klimatickej úzkosti. Tie často opisujú emócie nepriamych dopadov klimatickej krízy. V našom geografickom kontexte už možno čiastočne pociťujeme aj priame dopady, ale stále tie najhoršie správy prichádzajú z miest, ktoré sú ďaleko. Napriek tomu, že sú nám nejakým spôsobom vzdialené, pociťujeme dopady. Sme svedkami rôznych udalostí a tie nás nenechávajú chladnými. Môžu sa v nás miešať pocity empatie a ohrozenia a cítime, ako sa naša predstava o bezpečnom svete začína, nie úplne markantne ale čiastočne, rúcať.  

K tomuto mi napadá praktická otázka, aby sa neopakovalo to, čo sa dialo mnohým ľuďom počas koronakrízy. V situácii, kedy sme už boli tak zavalení negatívnymi správami, sme jednoducho vypli a už sme odmietli prijímať ďalšie informácie. Ako narábať s informáciami o klimatickej zmene tak, aby sme vedeli, čo sa deje, ale zároveň sme s tým stále vedeli pracovať?

To bude podľa mňa veľká výzva pre najbližšie desaťročia, pretože budeme čeliť mnohým globálnym výzvam, ktoré budú krízami v rámci spoločností. Pandémia nám istým spôsobom dala príležitosť pripraviť sa presne na takéto výzvy aj na úrovni jednotlivca. Na začiatku sme veľmi angažovaní, chceme všetko vedieť, chceme pomôcť, chceme sa zapojiť a po pár mesiacoch sme už unavení a ideme do druhého extrému, kedy už vôbec o danej téme nechceme počuť. Nemusíme byť úplnými popieračmi krízy, ale už sa v nej nechceme angažovať.

Je ťažké dávať univerzálne rady, ale keď ľudia čelia nejakej veľkej kríze, alebo aj keď sa len tak ponoria do nejakej témy, tak im odporúčam, aby už na začiatku rozmýšľali nad dlhodobo udržateľným nastavením. Napríklad si stanovíte dni, kedy sa témou nebudete zaoberať a budete sa tešiť z maličkostí a užijete si hobby. Vopred si poviete, že cez víkend sa témou nebudete zaoberať, alebo si budete vedome voliť aj koníčky, ktoré s témou nie sú spojené alebo vyhľadáte kruhy ľudí, kde viete, že sa téma nebude vynárať. Keď cítite, že je už toho na vás veľa, tak sa stiahnite a nečakajte, kým vás to úplne zavalí. Koniec koncov ide o hľadanie zdravého balansu a toho, čo sa usilujeme dosiahnuť aj v téme klimatickej zmeny – trvalo udržateľných riešení.

To sú podľa vás príležitosti na rast v krízových situáciách, z ktorých môžeme ako spoločnosť vyťažiť?

Či už sa nám v živote stane niečo ťažké alebo zažijeme životnú skúšku, tak asi naozaj platí, že nemôžeme byť nonstop v rastovom modeli. Potrebujeme mať stabilné chvíle, kedy na sebe nepracujeme, užívame si pohodu a práve krízová situácia nami zatrasie, zobudí a ukáže nám smerovanie. To môže platiť ako na úrovni jednotlivca, tak aj na úrovni spoločnosti.

Ťažko sa prijíma, že by sme mali vítať krízy ako príležitosti pre rast, ale ak si dovolíme takéto nastavenie mysle, tak práve vtedy sa kríza tou príležitosťou môže stať. Ak ju budeme vnímať ako to najhoršie, čo sa nám mohlo stať, tak sa pravdepodobne vyberieme cestou posttraumatického stresového prežívania poruchy a podobne. Ak si dovolíme uvažovať o veciach inak, tak práve to môže byť príležitosť na rast.

Tým ste mi pekne nahrali na otázku, ktorá ma inšpirovala uskutočniť tento rozhovor. Veľmi sa venujeme traumám a posttraumatickej stresovej poruche, ale o raste sa až tak veľmi nerozprávame. Otázka, ktorá mi ku konceptu posttraumatického rastu napadla, bola, či ozaj musíme zažiť traumu z dopadov klimatickej zmeny, aby sme vyrástli. Naozaj to musí zájsť až do takého extrému, aby nás to prinútilo k zmenám?

Ja si nemyslím, že musíme zažiť traumu úplne na vlastnej koži, ale pravdepodobne musíme zažiť otrasenie ilúziami, ktoré sme spomínali. To otrasenie môže byť aj sprostredkované. Uvediem taký príklad, s ktorým sa možno mnohí vedia stotožniť. Možno poznáte aj vo svojom okolí ľudí, ktorí zažili alebo bojujú s vážnym ochorením a poviete o nich, že sú to bojovníci a choroba ich zmenila tak, že si život skutočne vážia. A keď ste ich sledovali, tak možno aj vami to nejakým spôsobom otriaslo a posunulo vás ďalej. Takže by som to nevnímala až takto pesimisticky, že všetci musíme traumu zažiť na vlastnej koži, aby sme mohli vyrásť. Musíme byť ale dostatočne zvedaví, otvorení a odvážni prežiť aj tie negatívne emócie, o ktorých sme sa rozprávali v úvode. Napriek tomu, že nám v detstve hovorili rodičia, škola, učitelia a spoločnosť, že úzkosť a smútok sa nenosia, tak majme odvahu im načúvať. Majme snahu porozumieť, čo hovoria o našom živote a skrz to môžeme zažiť posttraumatický rast aj bez toho, aby sme si vyslovene traumu zažili.

Čítala som rozhovor s jednou americkou psychologičkou, podľa ktorej pre zvýšenie empatie voči životnému prostrediu úplne stačí kúpiť kvietok do bytu a s láskou sa oň starať. Máte aj vy nejaké takéto odporučenie?

Myslím si, že toto jednoznačne platí. Ak chceme budovať v ľuďoch väčší záujem o životné prostredie a aj im pomôcť v boji s klimatickou úzkosťou, ja odporúčam poslať ich do lesa.

Napriek tomu, že nám príroda nastavuje veľmi kruté zrkadlo o tom, ako sa k nej správame, tak stále ponúka liečivé účinky na našu psychiku, ktoré sú vedecky dokázané. Myslím si, že pre návrat k prírode, a nemusí to teda byť nutne prechádzka v lese, určite môže pomôcť aj nejaká rastlinka v domácnosti.